Príbeh bez názvu autora

posted in: Príbehy, Uncategorized | 0
Autor: B. Šmatlavová

,,Ahoj,” ozvala sa moja mama do telefónu. ,,Máš malú sestru.” Vtedy som ešte nevedela, čo všetko ma čaká. Mala som 15 rokov, za sebou prvú lásku, veľa dobrých kamarátov, ktorí sa snažili mi vždy pomôcť. Keď mama došla domov z nemocnice aj s malou sestričkou, postupne na mňa začala rodina úplne kašlať. Od svojich rodičov som počula len: ,, Kde si bola?”…,,Choď a urob!”  A iné vety, ktoré mali znamenať našu konverzáciu. No aj tak som bola veľmi rada, že mám aspoň kamarátky, ktorým som verila.

Vďaka mojej kamarátke Petre som spoznala chlapca menom Marek, ktorý bol pre mňa neznámou kapitolou. Bol nevypočítateľný a ľúbil ma. Ako som to vedela? Veď predsa ktorý chalan by babe vypisoval stovky esemesiek, emailov a prevolal by s ňou veľa času, ktorý chalan by kvôli svojmu dievčaťu stál dve hodiny v zime len preto, lebo ona nemohla ísť skôr von. Kto by bol ochotný chodiť 7 km pešo tam aj naspäť len preto, aby mohol byť s niekým, hoci to občas vyzeralo, že ani spolu nechodíme, pretože sme si nepísali žiadne zamilované komentáre a na nástenke facebooku sme nemali každý deň jeden od druhého stovky odkazov týkajúcich sa vyznaní lásky.  No aj tak, každý vedel, že sme stvorení jeden pre druhého. No ja som asi chcela skôr kamaráta ako chlapca, ale srdcu nerozkážeš, a tak sa z nás stal zaľúbený a šťastný párik. Vedela som, že on tu bude pre mňa aj o pol noci. A ak sa mám priznať, občas som to zneužívala.

„Ahoj, drahý! Spíš?“ zavolala som mu asi o pol tretej ráno, pretože mi strašne chýbal a aj preto, lebo som sa potrebovala s niekým porozprávať.

„No už nespím moja, stalo sa niečo?“

„ Nie, nič sa nestalo, len pomaly celý deň som sa s nikým nerozprávala a vieš predsa, že sa musím stále s niekým rozprávať a veľmi mi chýbaš, veľmi ma mrzí, že nemôžeme byť spolu častejšie, ale ja za to nemôžem. Občas mám pocit, že ma za to nenávidíš.“

„Ach, moja, ako ti niečo také mohlo napadnúť?! Neviem ťa nenávidieť a verím, že príde čas, keď budeme spolu stále a že sa na to veľmi teším, prosím ťa, nehovor tak, ubližuje mi to, keď si myslíš, že ťa nenávidím.  Ale keď mi už voláš, tak aký si mala deň?“

Chudák bol úplne vyčerpaný, ale aj tak sa snažil vydržať čo najdlhšie, ale po hodinovom rozhovore, keď som mu povedala, aký som mala deň, keď on mi povedal, aký mal deň, tak počas rozhovoru zaspal. A ja sa mu ani nečudujem, veď kto by nebol unavený po dvojhodinovke telesnej výchovy a futbalového tréningu, kde ho tréner doslova mučil. Keď som zistila, že si asi s ním už moc nepokecám, zložila som a napísala som mu esemesku, že sa zajtra uvidíme a že sa naňho veľmi teším.  Ráno som šla do školy a po škole ma už čakal v celej svojej kráse pred vchodom.

„Tak čo, ideme?“ spýtal sa plný energie.

„A kam? Musím ísť domov, kde mám ešte robotu a potom sa opýtať mamy, či ma pustí, chápeš?“

„Jasné, že ťa chápem, zlatko, tak ideme? Ak chceš, tak ti môžem pomôcť a daj sem ten ruksak.“

„Aký džentlmen,“ pomyslela som si, „pomôcť by si mi mohol, ale uvidíme.“

Cestou sme sa rozprávali o tom, ako sa nám darí v škole a, samozrejme, som spomenula aj to, ako v noci zaspal pri našom telefonáte a spýtala som sa ho, či ho až tak nudím, že zaspal.

„Jasné, že ma nenudíš, ty nikdy, ja som bol len strašne unavený, prepáč,“ hodil na mňa ten svoj krásny prosebný výraz a psie oči.

„Tebe sa jednoducho nedá odolať,“ zasmiala som sa a pobozkala ho.

Keď sme prišli domov, mama mala, chvalabohu, dobrú náladu, a tak pozvala Mareka ďalej a kým som  upratovala a žehlila, oni sa zhovárali a Marek sa hral s mojou malou sestrou. Keď som skončila, mama mi sama navrhla, nech idem von, ale do siedmej nech som doma. Nechápala som, čo jej spôsobilo takú dobrú náladu, ale neprotestovala. Nasadli sme do autobusu a stále mi nechcel povedať, kam ideme. Vždy bol tajnostkár, ale jeho prekvapenia som milovala. Vystúpili sme vo vedľajšej dedine a povedal mi, aby som mu dôverovala, priviedol na krásnu lúku, kde boli nádherné kvety. Sadli sme si do vysokej trávy, rozprávali sa a držali za ruky.

,,Tu chodievam rozmýšľať, keď mi je zle,“ povedal zrazu.

,,Je tu naozaj krásne.“

„Áno, je tu skvelý vzduch, dokázal by som tu stráviť aj celý deň. Nikoho som sem zatiaľ nevzal, neviem prečo, ale tu bývam najradšej sám, ale ty si ako časť mňa a chcem, aby si o mne vedela úplne všetko.“ A pobozkal ma na ruku.

Po pol hodine rozprávania si Marek ľahol do trávy, pritiahol si ma k sebe a začal ma bozkávať. Z jeho bozkov bolo cítiť lásku.

Čas nám tak rýchlo letel, že sme si to ani neuvedomili. Našťastie sme to stihli, a keď som sedela v autobuse, Marek na mňa zakričal, tak aby to všetci počuli: ,,Sam, milujem ťa!” On tam ešte zostal, pretože si potreboval niečo vybaviť. Chodili sme spolu tri mesiace a mala som pocit, akoby bol naozaj moja spriaznená duša.

Celou cestou som bola šťastná, no keď som došla domov, šťastné chvíle pominuli. Sestry spali a mama plakala, mala na sebe župan a papuče, bola strapatá a triasla sa, a ticho vzlykala. Keď som neuvidela otca, hneď mi došlo, čo sa deje.

Len som sa spýtala: ,,Zasa odišiel?”

,,Hej,“ odpovedala sucho matka a nahodila bolestivú grimasu. Sadla som si vedľa nej, vzala jej ruku zo svojich a úpenlivo som na ňu pozrela.

,,Mami, počuj, prečo sa s ním jednoducho nerozídeš, dobre vieš, že ,ak niečo neurobíš, tak sa zblázniš.“

Matka mlčala. Možno preto, lebo vedela, že mám pravdu, ale bála sa to priznať. Chvíľu som pri nej mlčanlivo sedela a dúfala som, že mi odpovie, ale ona nič. Odišla som do izby a začala som rozmýšľať, ako jej pomôcť. Vtedy mi zavolala Lívia: ,,Ahoj Sam, ako sa máš a ako sa má Marek?“

,,Dobre, ako inak by malo byť, hehehehe.“ Keďže ma Lívia dlho poznala, vedela, že sa niečo deje.

,,Sam, čo ti je? Zasa otec. Ako ti môžem pomôcť? Povedz mi to?“

,,Netreba mi pomôcť, zvládnem to, lenže sa obávam, že mama nie, keby si ju videla,  je úplne zničená.”

,,A prečo sa s ním nerozíde?”

,,Kvôli nám, mne, Barči, Kike a malej Dominike, pretože potrebujeme otca a myslím si, že ho ešte stále miluje. Veď predsa sedemnásť rokov života sa nedá zahodiť len tak zo dňa na deň.“

,,Otca? Tomu hovoríš otec? Možno ho miluje, ale nemôže kvôli láske tak trpieť. A je pekné, že chce udržať pokope rodinu, ale čo je veľa, to je veľa.“

,,Neviem, začínam uvažovať o tom, že utečiem.“

,,A čo tým vyriešiš? Ty nezvykneš utekať pred problémami, Sam, to nie si ty.“

„A čo mám robiť?“

,,Neviem, ach bože, možno dostane rozum, treba dúfať.“

„Už radšej kašlime na to a čo si chcela?“ snažila som sa nemyslieť na to.

„V podstate nič, len som sa nudila a na nete si nebola, tak som ti zavolala.“

„A dobre si urobila, si ako moja spriaznená duša.“

„Nie, nie som, to je Marek, ja som len niekto, kto ťa má veľmi rád.“

„Hej, ja viem, Livi.“

„Sam končím, otec chce telefón. Ahoj.“

Keď som zložila, šla som si ľahnúť a hneď som zaspala. Zobudil ma veľký rachot, ktorý sa ozýval z kuchyne. Došlo mi, že asi prišiel otec. Len som sa modlila, aby nešiel ku mne do izby a nevynadal mi, ako to mal vo zvyku. Bola som totiž punkerka s dlhými čiernymi vlasmi, po stenách som mala polepené plagáty obľúbených skupín ako takmer každý človek v mojom, vraj zložitom veku. A otca to rozčuľovalo, že jeho predtým dokonalá dcéra sa stala punkerkou. Pretože nechápal podstatu tejto kultúry, nevedel, čo pre mňa znamená. Otec bol skutočne opitý a nadával ako vždy, nechápala som, kde sa v ňom berie toľká nenávisť, veď, keď je triezvy, je naozaj v pohode.  Opakovalo sa to celých 10 rokov od môjho narodenia. Každý víkend a občas aj cez týždeň. Mama bola zúfalá. Mala som dva typy nálad. Na prvý pohľad som bola veľmi šťastná, pretože som mala chlapca, kamarátky a dúfala som, že raz bude všetko dobre. No na druhý pohľad som bola veľmi smutná a strachovala sa o matku a aj o otca, hoci som si nebola istá, či si to zaslúži.

Keď som raz prišla z vonku domov, nechápala som, čo sa deje. Bol piatok a otec bol doma, nebol opitý.

,,Ahoj. Ako bolo?“ spýtal sa ma otec, jeho hlas znel úplne v pohode, nechápala som, čo to má znamenať.

,,Fááájn,“ povedala som dosť neisto. Odišla som ako vždy, keď prídem z vonku, do svojej izby. Prišla za mnou matka a vysvetlila mi, čo sa deje.

,,Podala som žiadosť o rozvod s tým, že ak sa rozvedieme, otec sa k nám nemôže ani priblížiť a musí platiť vysoké výživné, čo by pri svojom rozhadzovaní nezvládol.“ Konečne som pochopila, čo sa deje a bola som veľmi hrdá na svoju matku, že to dokázala. Od radosti som jej skočila okolo krku a dala som jej obrovskú pusu. Mala som sa naozaj skvele. Vedela som, že otec sa bude správať vzorne, pretože keby sa s ním mama rozišla, ostal by na ulici, a ak by sa aj niekde nasťahoval, nevydržal by tam dlho, pretože by to nezvládol, či už finančne alebo nejako inak.

Síce bol štvrtok, nešla som do školy, mali sme dávno vytúžené prázdniny. Vždy, keď už mám pocit, že ma v škole porazí, začnú prázdniny a ja si môžem oddýchnuť. Rozhodla som sa, že sa poriadne vyspím, a potom pôjdem na prechádzku s malou Dominikou, to dievča už malo dva mesiace a rástlo naozaj veľmi rýchlo. Povedala som si, že zavolám aj Mareka, keď si s Dominikou tak rozumeli. No v tom mi začal zvoniť telefón. Prišla mi esemeska:

Ahoj, Sam. Zajtra je jeden koncert, na ktorom by si mala byť. Idem ja, Katarína, Petra, Lívia, dúfam, že aj ty a Marek a ja pôjdem autom, takže nebudem piť, tak ak by ťa vaši nechceli pustiť, lebo by sa o teba báli, máme dobrý argument. S pozdravom Luky.

Luky bol fajn chalan a mala som ho rada. Bola s ním zábava a bol to jediný človek, ktorý ma dokázal vytočiť v priebehu dvadsiatich minút. Odpísala som mu:

No čau Luky. Ja by som teoreticky aj mohla ísť, ale neviem, ako bude doma a či ma pustia, ale inak budem veľmi rada. Hneď ako príde mama, spýtam sa jej, či by som mohla a dám ti vedieť. Pá.

Už len počkať, kým príde mama a modliť sa, aby mala dobrú náladu.

„Dobré ráno. Už sme tu,“ zakričala mama zrejme naschvál, aby som zišla dole.

„Ahojte. A kde ste boli?“

„U doktorky na dvojmesačnej prehliadke, tvoja sestrička je vraj veľmi šikovná na svoj vek, čomu sa ani nečudujem, lebo ty si bola tiež, asi to máme v rodine.“ Mama mala, chvalabohu, dobrú náladu.

,,Mami, prosím ťa, mohla by som ísť na jeden punkový koncert v piatok?” spýtala som sa jej na rovinu, pretože ani ja, ani ona sme nemali rady, keď niekto chodil okolo horúcej kaše.

,, Na aký koncert?” spýtala sa ma zo zdvihnutým obočím.

,, Punkový. Je v meste, Luky pôjde autom a nebude piť, tak sľúbil, že dá na mňa pozor a ja sľubujem, že nebudem požívať žiadne návykové látky.”

,,Koľko stojí vstupenka? Od koľkej do koľkej?” vypytovala sa mama, hoci som už vedela, že povie áno. Ale treba pôsobiť trochu rodičovsky.

,,No na vstupenku budem mať zľavu a vrátim sa v sobotu.”

,,Fajn. Môžeš, ale žiadny alkohol ani drogy. Rozumieš?! Nieže si budem musieť prísť po teba na políciu. Ak  to porušíš, tak sme skončili spolu. Jasné?!”

,,Dobre. Neboj sa. Ďakujem mami. Ľúbim ťa.“

Rýchlo som naťukala do telefónu, že idem, nech po mňa prídu o piatej. A hneď som aj zavolala Marekovi, nech ide na chvíľu von, že idem aj s Dominikou. On, samozrejme, súhlasil a o necelú hodinu bol u mňa. Mame som povedala, že beriem Dominiku von a vrátim sa asi za dve hodiny, zatiaľ si môže oddýchnuť. Aj keď má Dominika dva mesiace, celý čas prespala, možno preto, lebo sa o ňu staral Marek.

„Ty máš fakt dobrý vplyv na to dieťa,“ povedala som mu, keď ju lepšie prikrýval, lebo fúkal vietor.

„No vieš, to mám vrodené,“ povedal ironicky.

„No dobre, a tak aj ty ideš na ten koncert, hej?“

„Jasné, že idem, nenechám si to ujsť, keď ideš aj ty, miláčik,“ a dal mi pusu na vlasy.

„Super, už sa veľmi teším. Marek, ľúbim ťa!“ povedala som a pobozkala ho na líce.

V deň koncertu som vstala ako obyčajne. S bandou bola dohodnutá na siedmu a o pol siedmej som bola pripravená. Mala som na sebe károvanú sukňu, sieťkované silonky, svoje obľúbené kanady, čierne tričko obľúbenej kapely, koženú bundu vzadu s nášivkou „ANTI-FA“  a vlasy som mala skvele upravené, nieže by som bola sebecká, ale tá frizúra sa mi vážne podarila. Keď po mňa prišli s malou dodávkou, bola som šťastná, že otca nemám doma, pretože by ma nechcel pustiť. A musel by vyspovedať všetkých a kládol by im divné otázky. Uvedomujem si, že sa o mňa bojí, ale to preháňa. Nasadla som do auta a vyrazili sme. Už tam bol aj Marek a ja som si myslela, že to bude najšťastnejší deň v mojom živote. Došli sme na miesto, kúpili si niečo na pitie a čakali, kým to začne. Nálada vyzerala dobrá a bolo vidno, že to bude mať úroveň.  Sedela som hneď vedľa Mareka a vedľa kamarátky Lívie. Keď začal koncert, už bola tma. Pred pódiom bolo plno ľudí, ktori skákali a užívali si život. Medzi nimi sme boli aj my, celá naša banda. No keď som zistila, že nikde nevidím Mareka, zohnala som  Líviu a poprosila ju, aby mi ho pomohla hľadať. V tom jej došla sms od Mareka: ,,Nehľadaj ma!”

Začala som mať strach, nevedela som, čo sa deje. Po desiatich minútach hľadania som ho našla, ale radšej by   som bola, keby som ho nenašla. Našla som ho v objatí s nejakou babou, najskôr som nechápala, nevedela som, kto to je, až potom mi došlo, že je to Katarína. Bála som sa niečo povedať, teda skôr nevládala, ako by som mala strach. V krku mi navrela strašná hrča. Utiekla som odtiaľ a Lívia ich z ich krásneho sna prebrala, povedala Marekovi, že ich videla a utiekla. Vtedy sa mi zrútil celý svet ako domček z karát. Kde sú tie krásne chvíle, tie krásne sľuby? Bola to len lož? Nechcela som tomu veriť. Najradšej by som skočila pod vlak. Keď ma Marek našiel, chcel mi to vysvetliť, ale nebolo čo vysvetľovať. Len mi povedal: ,,Mrzí ma to, prepáč, ale už to nie je, ako to bývalo kedysi. Už ťa neľúbim ako kedysi. Naučila si ma milovať celým  srdcom a zato ti veľmi pekne ďakujem. Sam, pozri je to moja vina a môžem za to iba ja. Ty si dokonalá a ja si ťa nezaslúžim. Nezaslúžim si také úžasné dievča, ako si ty. Prepáč.” Odišiel. Ostala som tam sama a bola som ako obarená horúcou vodou. ´To čo bolo?´ Myslela som si v duchu. Už to nie je ono? Ale veď včera bolo všetko v poriadku.

Ráno som ich našla spolu ležať v stane, keď som hľadala Líviu, lebo som si z toho večera nič viac nepamätala. Musela som odtiaľ odísť, bolo mi z nich zle. Stále rozmýšľala nad včerajškom.  „Je to moja vina. Iba moja. Ten posledný deň, čo sme boli spolu, bol nádherný a aj tie esemesky a všetko. Ách, Bože.” Konečne som našla Líviu a Petru. Plakala som a plakala, až kým sa tie dve nezobudili. Lívia to všetko povedala Petre. Petra vynadala Marekovi aj Kati. Kaťa sa ofučala, akoby ona za nič nemohla. V tom ma  napadla len jediná vec, čo som mohla urobiť. Kúpila som si žiletky, schovala sa na wc a začala som si rezať hlboké rany do žíl na ruke. Tá krv a bolesť ma nesmierne upokojovali. Keďsom trochu prestala krvácať, vyšla som akoby sa nič nestalo.

Na ceste domov bolo v dodávke ticho. Rádio síce hralo, ale nebolo to počuť cez to napätie, ktoré tam vládlo. Kaťa vedela, že nikto z bandy s ňou už nikdy neprehovorí a ani s Marekom a vedela, že za to môže ona, ale nepôsobila dojmom, že by jej to vadilo. Bola som bledá a v tvári som mala bláznivý výraz beznádeje. Ruku, kde som mala rany, som mala zamotanú šatkou, aby si nikto nevšimol, čo to mám na ruke a potichu som plakala, aby nikto nevedel, akú bolesť prežívam. Lívia s Petrou sa potichu rozprávali, ako mi pomôžu.

,,Treba jej zlepšiť náladu,” počula som od Lívie.

,, A nevieš ako? Budeme rady, ak to prežije.”

,,Hmm, neboj sa, prežije. Samantu niečo len tak poľahky nezloží.“

Leave a Reply