3-time

jkk

Posolkyňa smrti – Prolog

Dlhá kamenná chodba. Tmavá ako v najhlbšej noci a chladna ako najsilnejšia arktická búrka. Bledá pleť malého dievčatka držaná dvoma mužmi, ktorý ju presúvali do jej celý, ale jej bezduchá tvár znázorňoval nezáujem o prítomnosť. Len z jej úst vychádzal tichučký spev, ktorý neboli schopný započuť ani strážny.

Hviezd na nebi niet.

Ani len žiaden kvet

Chlad a tma nás objala

Nádej v nás už nebola

Praskanie fakieľ boli prehlušované šúchaním bosých nôh po kamennej chodbe. Blížiaca temnota jej cely sa čím ďalej dala viac a viac krájať ako bochník chleba. Lenže dievča neprestávalo svojim tichím spevom.

Hľa strach a žiadna nádej.

Vstupuje do nás ako jed.

Život minulý už len v šedej,

a v slovách nenájdeme protijed.

Stráž nasadila dievčatku okovi, ktoré boli pribité do steny. Avšak dievčatko pokračovalo vo svojom tichom melancholickom speve.

Bodá a bodá

beznádej stále stúpa.

Stratená je sloboda

A životy nám postúpa.

Keď sa zavreli mreže a zvuk krokov utíchol tak veľmi, až bolo počuť už iba praskanie fakieľ. Smutne sa pozrela na zašpinenú kamennú podlahu. Chlad jej malinke bosé nožičky vyžieral do morku kostí, ale to najmenej cítila. Viac ju boleli čerstvé rany po biči.

Spievaj nám tú to pieseň,

Spievaj a hrej nám dušu,

Ako na poslednú jeseň

Ako spomienku na našu ríšu.

Nakoniec zavrela oči a nechala sa unášať svojou piesňou. Do jej vedomia vchádzal veľmi pomalinky pocit ako by jej myseľ začala cestovať až celý vesmír. Bol to príjemný a bezpečný pocit, avšak bol to veľmi temný intenzívny pocit. Už tušila, že je inde i tak pokračovala vo svojej piesni.

Tiene a strach plávajú v našej mysli.

Neotváraj oči.

Si len z ľahká pomysli.

Neotváraj oči.

V tom otvorila oči a pred ňou sa objavili obrovské polia žltej pšenice. Uprostred nich stála bytosť v čiernom rúchu. Len nepatrne bolo vidieť nervozitu tejto bytosti. Je veľmi pravdepodobné, že si to dievča samo ani neuvedomilo i keď tá neznáma bytosť bola od nej vzdialená len na pár krokov a sledovala opačný horizont. Dievčatko opatrne spravilo krok a trasľavým hlasom sa spýtalo.

– Pane?…Viete … mi ….pomôcť? – Dokonca chcela natiahnuť za ňou svoju ruku, ale neodvážilo sa.

Na to sa postava otočila a zapichla svoju veľkú čiernu kosu, ktorá v mysli malého dievčatka vypadala ako obrovská socha. Mohla mať aj dva metre a vrchol palice, kde začína kosa, bola vyrezaná ľudská lebka.

– Pomôcť? A ty sa ma nebojíš?- Povedal veľmi hrubý a chrapľavý hlas.

Dievča odvrátilo pohľad od kosy a pozrelo priamo smrtke do prázdnych očných jamôk.  Zároveň uvidela kostnatú tvár, ktorá bola zachovala a bez známok života. Trocha ju to vystrašilo, ale myšlienka, že nemá čo stratiť jej dodalo odvahu.

– Nie nebojím. – Povedala s väčším odhodlaním než pred tým.

– Ach dievča a akú pomoc hľadáš u mňa? – Spýtala sa.

– Je … Jeden muž mi ublížil.-  Zachvela sa od desu, ktorý zažila. Chytila sa ramien, aby si dodala viac síl a pokračovala.

– On ma bil, rezal a …. a…a…- Chvíľu bola ticho a na jej líci sa objavila slza.

– Nakoniec ma otrávil. -Dievča to už neudržalo v sebe a rozplakalo sa.

Smrť ju pohladila na hlave a dodala.

– Pomôžem ti…- Povedal nahnevaným hrubým hlasom.

– …ale každá pomoc odo mňa má svoju daň.- Pričom ešte zdvihol ukazovák.

– Si na to pripravená. – Dodal a jeho nahnevaný hlas nezmenil stále tón.

Dievča sa pozrelo do jeho prázdnych očných jamôk.

– Som. – Utrela si slz z oči a na jej tvári sa objavilo odhodlane nádeje.

Smrť sa vrátila na pár krokov späť svojmu pôvodnému stanovisku. Napriahla ruku k dievčaťu a tom ju chytila veľká sila ktorá ju ťahala do akého si čierneho portálu. Smrť v poslednej chvíli než dievča vstúpilo celé do portálu zakričala.

-Bolo mi cťou drahá Merry Pearer.

Merry tieto slová zahriali na duši, i keď nevie sama prečo.

Keď otvorila oči uvidela iba jemné svetlo spoza mreži, ktoré bránili úniku z cely. Rozhliadla sa a vzápätí si uvedomila, že už necíti strach, smútok či radosť. Bola ako prázdna schránka až na jednu jedinú túhu, a to zastaviť muža čo jej spáchal tieto ohavnosti. Do jej tváre vstúpila vražedná túha. Pretočila si zápästia v okovách, aby zistila aké ich má voľné. Žiaľ boli tesné i na jej malinké ruky. Avšak si začala uvedomovať ako sa v jej tele zbiera nesmierne veľká sila, ale čo bolo najdôležitejšie chápala aj ako funguje.  Upreným pohľadom sa pozrela pred seba a celou svojou silou vytrhla okovi ako by boli len z obyčajného papiera.

– Čo sa deje? – Spýtal sa strážnik spoza mreží. Pozrel sa do cely a nechápajúcim výrazom sledoval malinke dievčatko, ktoré si akoby z ničoho vytvorilo kosu. To bol jeho posledný údiv, než padla jeho bezduchá hlava na zem. Následne i na zakrvavenú podlahu padla mreže.V okamihu ako sa to stalo ju chytili traja strážny, ktorým nerobilo problém chytiť malinké dievčatko i keď stále vo svojich malinkých rukách držalo kosu. Merry, ale v momente ktorom bojovala o slobodu so strážnikmi. Uvidela zvláštny krátky tunel, ktorý viedol z cely. Keď spravila prví krok, ocitla za tunelom a to chodbe len pár krokov od strážnika bez hlavy. Strážny vybehli z cely, aby ju našli, ale v momente stuhli keď uvideli sebavedomú Merry s napriahnutou rukou. Z jej ruky vyšla čierna guľa a preletela ako šíp cez ich bezvýznamné tela po ktorých zostali len nohy, ktoré len zľahka padli do kaluže krvi. V tento okamžik si uvedomila svoju obrovskú silu a vražedným pohľadom sa pozrela na koniec chodby, kde stáli zostarnuté drevene dvere. Na ich prasklinách sa jemne podpísal čas, ale dievčatko vedelo, že niekde za nimi je ten muž, ktorý jej veľmi ublížil.

Zatuchnutý pach starých červených záclon, ktoré nijakým spôsobom nezastavovali slnečné lúče prenikajúce na veľký jedálenský stôl. Stôl bol z tmavého dreva a obkolesený jednoduchými stoličkami. Na konci stola sedel muž s veľmi peknými oblečením. Na svojom krku mal zlatú retiazku. Každý jeho prst bol hrdým vlastníkom prsteňa s rubínom. Vedľa neho stáli dvaja sluhovia.

– Môj Lord, prajete si ešte niečo?

-Dolej a môžete ísť! – Vyprskol a pohladil si jazvu, ktorá viedla cez jeho pravé oko.

Sluha zodvihol demižón a nalial pohárik vína. Následne sa sluhovia uklonili a pomaly odchádzali preč. Lord sa napil a začal rozmýšľať.  Keď sluhovia otvorili dvojité dvere ich hlavy padli na zem a lord len z ťažko si všimol čo si čo prešlo cez ich hlavy. V dverách stálo malé dievčatko s bielim tielkom, ktoré bolo z veľkej časti od krvi a v rukách držalo čiernu kosu. Lord v momente stal zo stoličky až stolička padla na zem.

-Merry?  – povedal trasľavým hlasom a na jeho tvári sa objavil strach.

Merry prikročila k stolu pomalým a sebavedomím krokom. V tej chvíli sa jej roztieklo oko po tvári. Lord zbledol ako stena a nemohol pochopiť čo sa práve pred jeho očami deje. Dievčaťu začala sa roztekať celá tvár ako voda. Po okolí sa začala zhusťovať silná temná atmosféra, ktorá akoby menila slnečné lúče na tmavý odtieň. Bezmocný muž s jazvou sa poobzeral po tej atmosfére a  znova sa zahľadel na Merry. Zbadal kostru v čiernom habite a s kosou v ruke.

-Tak smrť túži po mne? – povedal hrdo ako by sa ani nebál smrti, ale chvenie jeho bezradného tela ho prezrádzalo.

Keď žmurkol, Merry mu zmizla z dohľadu a začal cítiť niečo teplé a tečúce na svojom krku. Chytil sa za krk a pozrel sa na svoju zakrvavenú ruku. Následne sa zrútil k stolu, kde zhodil víno a sám spadol na kamennú podlahu. Merry ako malé dievčatko len chladne pozeralo na bezduché telo a odpadla.

Ďalší zaujímavý obsah