3-time

jkk

Vrana

Jednej noci, keď všetko už spalo. Na jasnej nočnej oblohe sa objavil výbuch. Pozeral sa na ňu starší muž na koči, ktorý práve šiel domov. Nadvihol si svoje šedivé vlasy, aby lepšie videl ten výbuch a ako jeden z mála si všimol, že niečo padá k zemi. Nevedel čo to je, ale videl i keď len na okamih čierne pierka. Švihol postrojom na kone, ktoré okamžite začali mieriť k tomu miestu. Po chvíle nebolo presne možne určiť miesto kam to čo si padalo. Muž sa ale nevzdal a mieril ďalej. Po chvíle zastavil kone a pozeral na pletený košík, ktorý bol na zemi. Chvíľu ešte stál zamrazený až kým nepočul plač dieťa. Starší muž vyskočil z koča ako by práve mal len 20 rokov. Pribehol ku košíku a uvidel tam malé bábätko. Ako sa stretli pohľady prestalo plakať a nádherne sa usmialo na muža. Muž sa tiež usmial zobral si ho na ramená a šiel ku koču. Vyšiel na koč a držiac dieťatko v náručí kričal na koňa: ,, Ivor, hijo domov.´´
Keď došiel starý muž do miesta, ktorému vravel domov. Uvidel veľký veterný mlyn uprostred lesa. Pri mlyne sa nachádzala jedna malinka drevená staj a oproti nej bol zvláštny strom. Zvláštny bol pre to lebo vo vnútri svojho kmeňa mal modrý žiariví kryštál. Keď muž zastal vedľa stají a zaniesol Ivora do nich. Tak sa objavil podivuhodný motýľ vedľa bábätka. Keď sa muž vracal ku koču prišiel k bábätku a pozrel sa na motýľa, ktorý skôr pripomínal ľudskú bytosť, ktorá má modré krídla s čiernym orámovaním a znakmi na nich. ,, Našiel som ju na ceste, … Nie je zlatá?´´ Motýľ len prikývol a v tú chvíľu priletel celý roj týchto víl a sa malému dievčatku uklonili. Muž zodvihol malé dievčatko a bral do mlynu. Malé bábätko sa prekvapenými očami ešte pozeralo na modrý kryštál v strome.
Kapitola 2: Kúzla a zázraky
8. decembra 2016
20:07
Krásny slnečný deň, keď aj vtáčiky štebocú a lupienky kvetov celé mesto pohltili, spolu aj s ľuďmi, ktorý zrovna sa snažia nakupovať a pár z nich aj predať svoj tovar. Pri jednom z týchto miest sedí pri vreciach s mukou aj dievča s čiernymi očami a dlhými čiernymi vlasmi. Ako pozerala do zeme ju oslovila starenka. ,, Dobrý deň, Emili ako sa má otec?´´ Emili sa pozrela na starenku a s hrejivým úsmevom jej odpovedala: ,, Otec sa má dobre, i keď už tak nevládze ako kedy si. Prajete si tri vrecúška muky ako vždy teta Vilianová?´´´,, Och ano, zlatíčko ďakujem a tu máš zlatky.´´ Babička zobrala vrecúška a chvíľu stála a pozerala na vranu vedľa vriec s múkou. ,, Po kým si pamätám táto vrana tu je stále od kedy si sem prišla.´´ Emili sa pozrela na vranu, ktorá nehybne stála.
,, Ano od môjho narodenia je stále pri mne, ako keby ma strážila. ´´
,, Je to celkom strašidelné, že zrovná vrana, no pekný deň ti prajem Emili.´´
,, Pekný aj vám.´´ Usmiala sa a zakývala.
V tento deň Emili predala kopu múky, ale neskôr sa jej stalo niečo zvláštne. Začala vidieť nejakú bielu ženu s blonďavými vlasmi. Len pobehovala okolo ľudí a smiala sa, ale bolo vidieť že nikto okrem Emili ju nemôže vidieť. Emili pomaly sa približovala, k tejto zvláštnej žene. Keď si ale Emili všimla prestala sa smiať a začala utekať. Emili sa rozbehla za ňou, ale po chvíli ju stratila. V tom započula smiech a keď sa obrátila zbadala ju. Pred zvláštnym obchodom. Ukázala na okno, kde bolo vidieť rôzne magické knihy a nástroje. Po kým sa Emili pozerala na tieto magické nástroje biela žena zmizla. Emili ju však ďalej nehľadala namiesto toho prišla bližšie a pozerala magické knihy. Keď sa pozrela vedľa seba. Sedela tam vrana a stále pozerala ako duchom neprítomná. Emili sa rozhodla vojsť do predajne. Keď už predstúpila pred dvere stála tam pred ňou vrana. Počudovane Emili otočila hlavu a aj napriek tomu, že jej vrana bránila vošla dnu a všade videla mnoho kníh a zvláštny nástrojov z ktorých nemala ani tušenia na čo sú. Za pultom sedel starý muž, ktorý už mal mnoho vrások na tvárí a menej vlasov na hlave.
,, Dobrý muž, čo tu vlastne ponúkate?´´
,,Magické knihy, dievčatko. Niektoré z týchto kníh ťa naučí byť kúzelníčkou.´´
,,A vy viete nejaké to kúzlo?´´ Starý predaj sa usmial na Emili ukázal jej svoju dlaň a v tej dlani mu vznikol malý plamienok ohňa. Emili s úžasom pozerala na jeho ruku.
,,Pane, ako ste to urobil?´´
,,Všetko na svete má energiu a ja som sa naučil používať svoju vnútornú energiu.´´ Starký si zamľaskol a pokračoval: ,, Nie je ale jednoduché sa naučiť využívať svoju vnútornú energiu a tú sa naučíš len sústredením sa na ňu .´´
,,Vedel by ste mi ukázať ako sa ju naučiť?´´
Starý muž sa usmial. ,, Môžem skúsiť ťa naučiť, aby si objavila svoje sily.´´ Starý muž obišiel Emilí pomalým krokom, pri ktorom bolo vidieť, že na pravú nohu má už ubolenú. Došiel k vchodovým dverám a vyvesil na nich cedulú :´´zatvorené´´. Vrátil sa k Emili. Chytil ju za rameno a povedal: ,, Tak, poď za mnou.´´ Ona len s úsmevom na tvári súhlasne prikývla. Starý muž zobral Emili do veľkej pivnice, ktorá sa nachádzala pod obchodom. Nebolo v nej veľa vecí, len sviečky, stôl a kníh čo sa na prstoch dalo spočítať. Emili muž postavil do stredu pivnice a on zostal stáť oproti nej.
,, Tak dievčkatko, teraz zavri oči.´´
Emili zavrela svoje oči a počúvala čo jej ďalej povie človek oproti nej.
,,Teraz začni robiť nádych a pomalý výdych. Snaž sa predstaviť ako ten vzduch vchádza do tvojho tela a zas von.´´
Emili začala vnímať vzduch okolo nej, aký je svieži a studený, až to bolo zvláštne na pivnicu.
,, Pokračuj, ďalej a vyprázdni svoju myseľ.´´
Emili ešte pár krát sa nadýchla a vydýchla.
,, Teraz sa začni sústrediť na svoju hruď a snaž sa vnímať ako sa tvorí sila v nej.´´
Emili sa snaží naďalej nájsť tu silu v sebe, ale necíti, že by nejaká bola.
,,Vystri ruku pred seba.´´
Vystrela pomaly ruku a starý muž pokračoval:
,, Predstav si ako sa v tvojej dlani vytvára teplo a vzduch nad ňou začína kmitať. Teraz sa snaž svoju energiu z hrude presunúť, len svojou mysľou do dlane.´´
Emili už aj začala cítiť teplo na svojej dlani a keď otvorila oči. Nič na jej dlani nebolo. Emiline oči sa začali ligotať a na jej tvári bol vidieť smútok. Starý muž sa naďalej usmieval prišiel k nej a pohladil ju na hlave. ,,Neboj sa raz sa to naučíš, môžeš prísť aj zajtra si skúsiť kúzlo.´´ Emili sa usmiala a kývla hlavou.
Emili keď odišla od obchodníka a napokon i svoj tovar naložila na voz, ktorý jej požičal otec. Nakoniec zamierila domov s Ivorim a vranou na voze. Keď už došla domov, k starému mlynu. Tak už uvidela ako mlyn roztáčajú motýlie víly. Pokým si tie na vrchných vrtuliach sadali, tak ďalšie na spodných vylietali na horné vrtule. Na strome, ktorý má v sebe modrý kryštál, sedelo ešte pár týchto bytostí, ktoré kývali Emíliinmu návratu. Emili, ešte sediaca na voze s úsmevom na tvári kývala späť a keď sa pozrela k slnku. Ktoré hoci bolo ešte na oblohe, ale bolo poznať, že už tak dlho nebude. Emili zastala s vozom pre starou stajňou a zakričala s rukami pred tvárou, aby ju bolo lepšie počuť. ,, OCIII …. SOM DOMA.´´ Ivora zaniesla do stajňe a keď už vyšla tak videla ako jej otec už vyšiel z mlynom. Problém sa mu dostať k Emili robili tri motýle, ktoré do neho štuchali a robili si srandu z neho. ,, Vy malé potvory, neviete sa zabávať aj inač ako štuchaním do starého muža?´´ Povedal s úsmevom, na čo Emili reagovala smiechom.

Ďalší zaujímavý obsah